Nedávne stretnutie prezidenta Kisku s Dalajlámom, vyvolalo množstvo polemík a otázok. Nielen v politických kruhoch, ale aj medzi občanmi v bežných diskusiách. nechcem hodnotiť, či to bolo správne rozhodnutie. To nechám na jediného kompetentného a tým je v tomto prípade čas. Faktom však zostáva, že história ponúkla mnoho príkladov keď sa občania, rovnako ako celé štáty, delili na dobrých a tých ostatných. A vždy sa ukázalo, že to nie je tá správna cesta. Často vyvolalo vášne jediné vyhlásenie, alebo stretnutie panovníka s kontroverznou osobou ktorá práve nevyhovovala záujmom určitej skupiny ľudí. Nie je však na čase vo vyspelej spoločnosti 21. storočia obrátiť list?
Občania by potrebovali akúsi veľkú svetovú mapu medzinárodných vzťahov, aby sa vyznali v tom kto je vlastne s kým a proti komu. Rozmeňme si to teda na drobné. Premiér Fico kritizoval prezidenta kvôli stretnutiu s Dalajlámom, lebo môže mať dopad na slovensko-čínske vzťahy. Práve on však rozvíril politické vody v roku 2007 a to svojou návštevou lýbijskeho vodcu Muhammara Kaddáfího. tá sa nepáčila vtedajšej opozícii a to napriek tomu, že neohrozila vzťahy s našimi strategickými partnermi. dá sa predpokladať, že podobné “ následky“ Bude mať aj Kiskov rozhovor s tibetským duchovným vodcom. Ten je navyše už len symbolom niekdajších snáh o nezávislosť Tibetu ktorá je v dnešnej dobe utópiou. Reálne tak pre Čínu nepredstavuje hrozbu. Ale na to sa nikto nepýta, rovnako ako si veľa ľudí v roku 2007 nekládlo otázku kto je vlastne Muhammar Kaddáfí. Na odpoveď by sme sa totiž museli spýtať občanov Lýbie.
A ešte jednu vec majú obe návštevy spoločné. Opäť rozdelili občanov na tých ktorí si myslia, že majú pravdu a tých ktorí sú o tom presvedčení. kto ju teda má. Je ako vždy niekde uprostred. Ale je to v tomto prípade naozaj dôležité? Prestaňme sa konečne deliť na prozápadných a provýchodných. To tu už raz bolo. Skúsme niečo nové. Nájsť kompromisy a nediktovať si navzájom akých máme mať priateľov. Potom sa budeme môcť sústrediť na dôležitejšie veci ako sú konflikty ktoré vyčerpávajú spoločnosť. Tú o ktorej tvrdíme, že je už vyspelá. Určite to momentálne nie je možne v celosvetovom kontexte, ale u nás doma to za pokus stojí. ako spieva John Lennon vo svojej kultovej piesni Imagine: “ Možno si vravíte, že som snílek, ale nie som jediný.“
Autorom je Vojtech Zelieska, študent Katedry politológie na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne.
Celá debata | RSS tejto debaty