No do p..e, to bol zase deň. Tá k…a mi dala štyrku! Tak takúto sťažnosť kamarátovi som si nechtiac vypočul včera pri ceste na kávu. Ten chalan ktorý bol jej adresátom, mohol mať podľa môjho odhadu maximálne dvanásť rokov. Zamýšľam sa nad tým, prečo mi to nepríde normálne, veď dnes by to už tak malo byť. Asi preto, že som dieťa inej doby. Tej o ktorej sa dnes čoraz častejšie píšu zlé veci, napriek tomu že o nej už najmä mladšia generácia nič nevie a ak hej, tak sú jej spomínané len negatíva. Ja som v nej vyrastal. A aj keď sa teraz asi mnohí z tých ktorí budú čítať tento príspevok začudujú ak by som mal stroj času, vrátil by som sa späť. Boli sme vychovávaní v duchu slušnosti a úcty k starším.Bolo nám často prizvukované, že dedko a babka celý život pracovali a nechali tu pre nás určité hodnoty, preto naša úcta je to najmenej čím im môžeme poďakovať. Ak toto niekto nazve propagandou, nech sa páči. Poprosil by som ju aj v dnešnej dobe. Nikdy sme na nich nenadávali, vždy sme už z diaľky zdravili. Slová ktoré som použil v úvode, sme ani nepoznali a keď náhodou áno, nik z nás sa ich neopovážil vysloviť. Učiteľ bol pre nás Bohom a keď som dostal poznámku, prišla doma kázeň. Rodičia sa ma nepýtali, či bola oprávnená. Pravdu mal vždy učiteľ a tým to skončilo. Dnes si mnohí rodičia často myslia, že ich dieťa je nadpriemerne inteligentné, dokonca viac ako učitelia a profesori. Nie nie je. Ani my sme neboli. A presne sme vedeli kde sú mantinely ktoré nesmieme prestreliť. Keď som už pri tých mantineloch… Našou jedinou starosťou cez školské prestávky bolo to, či budeme hrať poobede futbal, alebo hokej, ma ktorej ulici a kto koho pôjde zavolať. Nemali sme totiž mobily, klopkali sme si na dvere. A bolo to osobnejšie. Ak sme však prišli neskôr, nebolo kde hrať. Áno, taká bola realita, na rozdiel od dnešnej keď ihriská zívajú prázdnotou. Niekto možno povie, že je to tým, že deti majú iné možnosti. Aj my sme už mali počítače, ale konkrétne v mojom prípade to bolo tak, že som mal od rodičov prísny limit hodinu denne. A musím podotknúť, že tá technika sa rozbiehala ešte dvadsať minút po spustení. A dnes som za to limitovanie našim nesmierne vďačný, lebo som prežil detstvo o ktorom sa väčšine detí zo súčasnej generácie môže len snívať. Často sa napríklad stávalo, že sa k nám pri futbale pridali aj otcovia. Vzťahy medzi susedmi boli totiž vysoko nadštandardné. A pri návštevách ktoré boli časté, sme sa vždy nasmiali pri vzájomnom hecovaní. Dnes je to vo veľa prípadoch skôr o podaní rúk, pozdrave a pár slovách na schodoch. Na viac nie je čas. Možno by si po prečítaní tohto môjho príspevku mnohí novodobí mladí hrdinovia povedali, že som podľa ich slovníka“ hejter“, prípadne by ma niekam poslali. Ale ja som hrdý na to v akej dobe som vyrastal. Štipku úcty k starším by som kľudne vymenil za rady na mandarínky, kľudne by som opäť nosil neznačkové a ošúchané tepláky po bratrancovi ak by sme si prestali zamieňať pravé hodnoty s tým, čo žijeme dnes. Možno si veľa z vás povie, že úcta a morálka sa stratila, lebo dnes rodičia nemajú čas vychovávať deti. Presne tak. Vtedy mali. Týmto príspevkom som nechcel povedať, že v tých časoch bolo všetko super. Viem, že nie a určite by mi o tom povedali svoje aj tí ktorých sa tá doba nepríjemne dotkla. História nám ešte neponúkla a zrejme ani neponúkne ideálnu dobu. Chcel som len ponúknuť pohľad z druhej strany keďže dnes je už slovo socializmus vulgarizmom a socialista nadávkou. predpokladám, že pre ďalšie generácie to nebude inak, lebo budú poúčané o negatívach a o tom, že treba zavrhnúť všetko čo bolo. Aj to, čo bolo výborné. Taká je teraz móda. Ja si však svet v ktorom som bol vychovaný nenechám zobrať. Mám ho v srdci a vôbec sa nebojím to priznať. Dnes vravia, že bol nemorálny, nespravodlivý, neslobodný… Viac ako terajšia doba. Naozaj?
Autor je študentom Katedry politológie na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne.